Prečo komponujete?

Tému inauguračnej prednášky som zvolil so zámerom charakterizovať význam hľadania nových výrazových prostriedkov v hudbe a všeobecne v umení. Pripomínam, že otázku z titulu v roku 1969 položil vtedy mladým a začínajúcim skladateľom prof. Alexander Moyzes v priebehu zaujímavej diskusie na pôde vtedajšieho Zväzu skladateľov. Odpoveď na ňu je neustále aktuálna a každý skladateľ by si ju mal formulovať aspoň preto, aby nájdený zmysel jeho práce mu pomáhal prekonávať prekážky, s ktorými sa v živote zákonite stretáva.

Problémy súčasnej kompozície majú celkom nevinný začiatok. Po určitom čase od zvládnutia jednoduchších etud mladý klavirista alebo huslista začne improvizovať, potom zoberie do ruky ceruzku a papier a napíše skladbu. Vlastnú skladbu. Jeden to skúša už v ôsmich rokoch, iný v trinástich. Skladba je už v tejto podobe autoportrétom, i keď neumelým: možno z nej vyčítať záľuby, schopnosti i úroveň poznania. V snahe umožniť potrebný rozvoj mladému talentu rodičia alebo pani učiteľka z hudobnej školy vyhľadajú odborníka; je to buď organista z kostola alebo učiteľ hudobnej teórie, prípadne pedagóg konzervatória, muzikológ, skladateľ. Ten skúma schopnosti adepta: je to talent, nie je to talent? Prvá kritika, prvé hodnotenie, prvé rady. Súčasťou prvého preskúšania je zistenie sluchových, pamäťových a rytmických schopností. Váš syn má dobrý sluch i pamäť, v rytme by sa mal zdokonaliť. Alebo: rytmus má výborný, sluch takisto, ale v hre na klavír zaostáva. Talent na kompozíciu má, za ten čas, ktorý mu zostáva do prijímacích pohovorov na konzervatórium, by si mal preštudovať niekoľko kníh či skrípt z hudobnej teórie, občas ho za mnou pošlite, aby som vedel, ako napreduje. Najdôležitejšie je veľa počúvať, nech chodí na koncerty, počúva platne, rozhlas. Spôsob, ako mladý talent na takéto stretnutie reaguje, je smerodajný pre jeho ďalší rast. Spomínaný autoportrét dostáva výraznejšie črty; jeho súčasťou už začína byť aj prostredie, v ktorom žije. Dosiaľ neregulovaný, prirodzený talent sa postupne oboznamuje s pravidlami z hudobnej teórie, z harmónie, z kontrapunktu a z hudobných foriem. Ich zvládnutie nebýva bezkonfliktným procesom: práve naopak, zdravý talent sa vyznačuje práve tým, že sa snaží predkladané pravidlá „usvedčiť“ z neplatnosti, alebo ich nejako šikovne obísť. Učebnice harmónie nás presvedčujú na mnohých príkladoch, ako vyzerá „správny“ a ako „nesprávny“ spoj akordov. Talentovaný mladý muž veľmi rád zavŕta do takého kategorizovania hneď pri prvej príležitosti, keď sa dostane dajme tomu k Mozartovým klavírnym sonátam alebo k Schumannovmu Karnevalu: aha, veď to je nesprávne, kto má pravdu, Mozart či učebnica harmónie?

Q u o d l i c e t I o v i , n o n l i c e t b o v i – dostane sa mu poučenia. Títo majstri sa najprv naučili pravidlá a až potom ich vďaka svojej genialite začali porušovať. Červík nedôvery však už začal nahlodávať učebnicu harmónie. Čo keď aj tento mladík má právo narušiť takzvané večné pravidlá? Čo keď ich obchádza nie preto, že by nemal schopnosť sa ich naučiť, ale preto, že podvedome za nimi cíti niečo cudzie? Som presvedčený, že podobné stretnutia talentu s pravidlom pripravili svet o pár veľkých autorov...

Takéto a podobné situácie čakajú na mladého adepta skladby, ak sa odhodlá prihlásiť sa na štúdium kompozície, ak prejde cez prijímacie pohovory. Ešte predtým by si však mal dobre zvážiť, do čoho sa púšťa. Zvoliť si kompozíciu ako profesiu pre celý život je riskantné a neisté: po niekoľkých rokoch náročného štúdia sa mladý skladateľ veľmi skoro presvedčí na vlastnej koži o vzťahu spoločnosti k umeniu. Treba si len dobre prečítať tú kapitolu z Pamätí Hectora Berlioza, v ktorej píše o melódii – mohla to byť ďaľšia veľká idée fixe - , ktorú radšej zabudol, keď si uvedomil, čo všetko ho ako autora čaká po napísaní novej orchestrálnej skladby: výdavky na rozpis orchestrálneho materiálu, zaplatenie orchestra, minimálny príjem, výsmech zo strany interpretov, publika, kritiky... Úvahy Arthura Honeggera v jeho útlej knižke „Som skladateľ“ tiež nie sú príliš povzbudivé. Od roku 1951, kedy vyšla, si však kompozíciu za svoj celoživotný osud vybrali ďaľšie stovky, možno aj tisícky mladých ľudí, aby sa pokúsili zužitkovať svoj talent. Prečo sa takto rozhodli?
Prečo komponujete?
Táto otázka občas vyslovená, ale permanentne prítomná, vyžaduje odpoveď. Odpoveď môže byť stručná i rozsiahla, vtipná i vážna, zavádzajúca i vystihujúca všetky súvislosti. Napriek tomu karavána nezáujmu o problémy tvorby tiahne ďalej.

P á č i s a m i t o . Typická odpoveď milovníka hudby, ktorý nerád verbalizuje svoje názory a pocity. Skladateľ s touto odpoveďou nevystačí: príliš často je v živote nútený povedať svoj názor, komentovať či opísať svoju alebo cudziu skladbu. Ak jeho slovný prejav na to nestačí, vtedy môže vstať oponent: Ale mne sa to nepáči. Kto má pravdu? Dávnejšie som sa náhodne kdesi vo vlaku zarozprával s mužom o niečo mladším odo mňa. Keď vysvitlo, že sa venujem hudbe, spýtal sa: „Klasickej alebo modernej?“ Samozrejme pod modernou myslel populárnu hudbu, preto som začal vysvetľovať: píšem hudbu modernú, ale... Nestihol som dokončiť, že pod týmto termínom rozumiem niečo iné, ako on. „Viete, keď ja toho Bacha či Beethovena počujem v rozhlase, hneď to preladím alebo vypnem. Veď to je normálna schizofrénia.“ Presne tak to povedal. Schizofrénia. Veľmi som sa v tomto rozhovore nesnažil pokračovať, pravdu povediac, akosi ma to zaskočilo. Som zvyknutý na to, keď sa takto vyjadria ľudia s konzervatívnym vkusom o avantgarde, chápem to, keď sa takto označí prejav novej, ešte drzejšej a ešte výstrednejšej hviezdy populárnej hudby, ale toto snáď nie. Nepáči sa mi to, musel to byť blázon, čo to vymyslel. K hodnoteniu sa hneď pridáva diagnóza, presnejšie povedané nadávka. Tomu človeku až do jeho prípadného znovuzrodenia nikto nevysvetlí, že práve v tejto hudbe sa odráža celé duchovné bohatstvo európskej kultúry XVIII. či XIX. storočia, že všetko toto sa svojím spôsobom odráža aj v myslení, cítení a jednaní dnešného človeka. Schizofrénia, a hotovo. Preladím rádio na takú stanicu, kde dávajú modernú muziku. Tá sa mi páči.

Hľadajme teda inú odpoveď na otázku. Komponujem, lebo ma to z a u j í m a . Odpoveď je podobná, má však iný, racionálny odtieň. Zaujíma ma kompozícia, to znamená, že chcem preniknúť do jej tajov a zákonitostí. Rozhodne je niečo pozitívneho v tomto postoji. Pôsobí motivačne na rozvoj poznania. Takýto skladateľ sa usiluje čo najviac vedieť o predmete svojej činnosti, postupne si vytvára prehľad, buduje svoj názor a získané poznatky ovplyvňujú jeho tvorbu. Je tu ešte jeden kvalitatívny rozdiel: spoznávanie pozitívne ovplyvňuje tvorbu hodnotových kritérií. Kto o skladateľovi, o jeho diele a o jeho dobe všeobecne viac vie, tomu sa jeho hudba určite viac páči, ako keď počúva len tak, bez prípravy. Záujem o kompozíciu vedie k spoznávaniu jej štruktúry, vzťahov a zákonitostí v rôznych parametroch. Táto cesta vedie ku komplexnosti v chápaní hudby, jej jednotlivých štýlových období, ako neoddeliteľnej súčasti ľudskej kultúry a histórie. Vedie k tomu, aby sme sa na súčasnú hudbu pozerali inak ako s kategóriami „páči sa, nepáči sa“. Takýto mladý skladateľ napodobuje; imitácia vzoru na tomto stupni má svoj význam, pretože vedie k uvedomovaniu si rozdielu medzi samotnou imitáciou a naozajstnou tvorbou, ku ktorej sa týmto momentom začína prepracovávať. Tvorba, to sú už nové súvislosti, ku ktorým takýto autor môže dospieť. Práve tieto nové súvislosti však obvykle bývajú príčinou nedorozumenia: často poslucháčovi a niekedy ani interpretovi ony nič nehovoria. Nové súvislosti im jednoducho unikajú.

Toto je teda tretia odpoveď. Komponovať znamená v y t v á r a ť n o v é s ú v i s l o s t i . Každé obdobie histórie má svoje umenie, aj dnešok ho potrebuje. Hudba ako dokument doby, v ktorej žijeme. Vážne slová, predpokladom ktorých je predsa len už akési poznanie a dostatok talentu. Už som raz pri inej príležitosti, v úvahe o komunikatívnosti, dokazoval, že to umenie, ktoré považujeme za dokument svojej doby, vznikalo poväčšine proti vládnúcemu vkusu a až v konfrontácii či v konflikte, ktorý kvôli nemu vznikol, postupne a často aj bolestne dokazovalo svoje kvality. Spory, ktoré okolo toho vznikajú, sú nie len zaujímavé, ale aj dôležité, pretože sa pri nich cibrí cit aj rozum. Kde by bol dnes človek, nebyť umeleckých sporov? Ony sú úzko spojené s rozvojom myslenia, s duchovnou kultúrou, s ľudskou civilizáciou. Dvadsiate storočie prišlo s takouto skúsenosťou:
Stravinskij akoby vytušil, čo sa v jeho Rusku bude diať a odchádza. Skriabina pred revolúciou odvolala z tohto sveta smrť. Po roku 1917 pomaly ale iste Rusko prichádza o svoje veľké umenie, o svoju umeleckú avantgardu. Prežijú len niektorí za cenu kompromisov. Schoenberg odchádza pred Hitlerom do USA; Bergovi Prozreteľnosť určila osud podobný Skriabinovmu. Z Maďarska odchádza Bartók, do Prahy sa už nevracia Martinu. V Nemecku koluje výstava Die entartete Kunst, Goebbels reční o intuícii. Weberna s jeho punktualizmom si nikto nevšíma.
A do tretice: prichádza k nám ždanovovská teória socialistického realizmu. Zrozumiteľnosť, ľudovosť, straníckosť. Z Maďarska roku 1956 odchádza Ligeti, od nás po roku 1968 Kupkovič, Šimai, neskôr Kolman.
Tri príklady hádam stačia.
Umelecká avantgarda a jej osud je tým najdokonalejším zrkadlom stavu spoločnosti. Niečo ako onen lakmusový papierik zo školskej chémie.
Reaguje, nereaguje.
Vrátim sa k titulu prednášky. Spomenutá diskusia v roku 1969 vyšla v Hudobnom živote pod názvom „Istota hľadania či hľadanie istoty?“ Pokúsim sa o malú parafrázu na túto slovnú hračku. Funkciou skladateľa je slobodná tvorba, funkciou spoločnosti je slobodný človek. Skladateľova s l o b o d a t v o r b y j e t v o r b o u s l o b o d y pre spoločnosť.
Môžete podotknúť: takých, čo tvrdili, že budú pochopení o 50 či 100 rokov, tu už bolo. Iste. A nie je v tom úžasný optimizmus, keď v dnešnom svete na pokraji sebazničenia takýto umelec verí, že ešte bude nejaká budúcnosť s ľuďmi, ktorí ho možno pochopia? Nie je aj v tom jedna z funkcií avantgardy, že prosí Všemohúceho ešte o trochu času pre tento svet, aby jej porozumel?

(Zborník inauguračných a habilitačných prednášok, VŠMU 1992)

[Back to Texts]