Úvaha o tolerantnosti
Koncom augusta 1990 som si v 35. čísle programového týždenníka Rozhlas a televízia prečítal úvahu Ernesta Weidlera O objektívnosti, tolerantnosti, zlomyseľnosti. Úvaha vyjadruje znechutenie z neustálych konfliktov, ktoré ovládli celú našu spoločnosť, znechutenie z nekultúrnosti, s akou sa tieto konflikty stále viac a viac rozjatrujú. Zostal som nad touto úvahou dlhšie sedieť. Ktovie prečo, spomenul som si na schôdzku, na ktorú koncom marca či začiatkom apríla nové vedenie nové vedenie rozhlasu v Bratislave pozvalo predstaviteľov nových umeleckých spolkov, únií a asociácií. Asi by som mal pripomenúť, že som bol vtedy čerstvo zvoleným predsedom Slovenskej hudobnej únie. Každý z prítomných vyjadril svoje názory a návrhy na zmeny v dramaturgii umeleckého a kultúrnovzdelávacieho vysielania. Pri tejto príležitosti som aj ja povedal, že vnútornú štruktúru vysielania vážnej hudby treba zmeniť, že dovtedajšia tzv. kultúrnopoliticky angažovaná hudobná tvorba, ktorá napokon ani predtým zmysel nemala, vyšla po 17. novembri na posmech. Treba sa orientovať na tie umelecké hodnoty, ktoré boli v uplynulých 40 rokoch spojené so snahou prelomiť bariéry socialistickorealistickej estetiky. Treba sa viac orientovať na vysvetľovanie súčasných trendov svetovej hudby, ktoré sa v uplynulých rokoch nie vlastnou vinou dostali na okraj záujmu spoločnosti. Ďalej treba oživiť celú oblasť duchovnej hudby.
Veľmi som bol potom znechutený pre zmenu ja, keď pán Weidler v záverečnom slove akoby en passant oznámil radikálne obmedzenie vysielania vážnej hudby, nie len slovenskej. Priznám sa, bol to jeden z dôvodov, prečo som sa onedlho svojej funkcie vzdal. Je predsa zbytočné schôdzovať, keď vás nikto nepočuje.
Uvažujem, ako to súvisí s tým, o čom píše pán Weidler vo svojej úvahe. Nemôžem predsa tvrdiť, že kladný vzťah k vážnej hudbe, prípadne k avantgarde, je zárukou objektívnosti a tolerantnosti človeka. Mnohí z nás mi nedovoľujú takto rozmýšľať. Ale predsa...
Predpokladom tolerancie je schopnosť pochopiť protivníka. (Čosi mi napadá o aplikácii dialektiky v rozvinutých hudobných žánroch, ktoré sú l e n vo vážnej hudbe...)
AUDIATUR ET ALTERA PARS.
Pre nás je touto „altera pars“ komerčná populárna hudba, ktorej sa nevyhneme nikde. Pre nich je to zas vážna hudba. Ale pozor, nie je to Bach a Mozart, tým už neublíži nikto. Sú to súčasní slovenskí skladatelia, dirigenti, sólisti, orchestre. Akáže tu môže byť tolerancia, keď nám pán Weidler obmedzuje práve to „Audiatur“? Vedie azda k ľudskej tolerancii a objektivite výhradne heavy metal či hard rock?
A znovu som vedľa.
Ako to hovoril Platón o význame hudby? Ach, bože, kto mi nahradí nedostatok klasického vzdelania?!
A ešte niečo na margo slovenskej pomlčky, ktorú pán Weidler tiež pripomína. Celkom elementárne úvahy. Návrat demokracie sa v Prahe slávil so Smetanovou Mojou vlasťou, s Janáčkovou Symfoniettou, s Bohuslavom Martinu. A u nás? Významní svetoví dirigenti, významní svetoví sólisti. Žiadna slovenská hudba. Ako má teda hudobne vzdelaný Slovák dosiahnuť onú hrdosť na vlastný národ? Nemci a Rakúšania majú nespočetné množstvo skladateľov v histórii, Česi okrem spomenutých ešte aspoň Dvořáka, Poliaci Chopina a Lutoslawského, Maďari Liszta a Bartóka, Francúzi Berlioza, Debussyho a Messiaena, Rusi Mocnú hŕstku, Čajkovského a Stravinského, Taliani Vivaldiho i Verdiho, Angličania, Španieli...
Aj teraz si chovajú ďaľších, aby v roku 2090 ich národy mali svoju kultúrnu identitu. Nesúvisí práve absencia vlastnej hudobnej kultúry s pocitom menejcennosti, ktorý je u nás tak markantný? Nemá prehliadanie Slovenska v zahraničí priamy súvis s našou nevšímavosťou k umeleckým hodnotám? Prečo teda nevytvárame podmienky pre to, aby také hodnoty mohli vznikať? Odsúvaním vážnej hudby na vedľajšiu koľaj, obmedzovaním produkcie súčasnej hudobnej tvorby na Slovensku pílime konár nie len pod nohami skladateľov, ale pod nami všetkými.
Ak zanikne vážna hudba na Slovensku, inde zostane. Za dverami do Európy sa namiesto štedrej bohatej dámy objaví aziatský Drakula. Zanikne Slovensko.
Potom sem znovu prídu Česi so Smetanom, alebo Maďari s Bartókom. Možno Rakúšania s Mahlerom. Alebo znovu Rusi s Čajkovským. Veď aj to je pekná hudba...
(Hudobný život 1990)
